Okienko do histórie


Otvorenie školy

“Toto je historický deň, keď po desaťročiach sa znovu otvára naša katolícka škola. Vrúcne prosíme o dary a ovocie Ducha svätého pre pedagógov, rodičov a žiakov, aby sa touto školou zveľaďovalo Božie kráľovstvo.” Tieto slová napísal do školskej kroniky bratislavsko- trnavský pomocný biskup Mons. Dominik Tóth pri otvorení CZŠ Žofie Bosniakovej v Šuranoch v septembri 1992.

CZŠ Žofie Bosniakovej v Šuranoch bola do siete škôl MŠ SR zaradená 19.5.1992.
Jej zriaďovateľom je Arcibiskupský úrad v Trnave. Tomuto rozhodnutiu predchádzalo mnoho obetavej práce farského úradu, nadšencov, dobrodincov a rodičov. Veľkú zásluhu na založení školy mal vtedajší správca farnosti v Šuranoch, nebohý pán dekan ThDr. Vojtech Packa a prvý riaditeľ školy Mgr. Benedikt Laho.

Prvé roky boli náročné. Problémom bolo získať žiakov aj učiteľov, pretože neistota existencie školy, schátralá budova bez učebných pomôcok, školského nábytku negatívne pôsobili na rodičov pri prihlasovaní žiakov. Postupne škola prechádzala rekonštrukciou strechy, fasády, vnútorných priestorov a učební. V minulom roku to bola prestavba sociálnych zariadení a výmena plastových dverí a časti okien.
V triedach začala každodenná duchovno-výchovná a vzdelávacia činnosť.

Sprevádzala ju obetavá a radostná snaha zamestnancov školy. Týždne, mesiace a roky prinášali výsledky našej práce. Škola sa postupne dostávala do povedomia veriacich. Žiaci sa výborne umiestňovali v rôznych súťažiach,reprezantovali školu
v mimoškolských aktivitách. Mnohí naši absolventi študujú na vysokých školách i v zahraničí. Sme hrdí, že z našich žiakov vzišli aj rehoľné povolania.

Počas našej existencie si každodenne uvedomujeme, že svojim pedagogickým účinkovaním a osobným postojom prikladáme kamienky do mozaiky diela, čo vyrastá do krásy a vnútornej dôstojnosti. Spoločne nám ide o to, aby spomienka na roky strávené na našej škole pretrvala u žiakov po celý život a stala sa trvalou súčasťou ich duchovnej zrelosti.

Nepochybne je tu dôvod na posúdenie našej doterajšej pedagogickej a organizačnej práce a zároveň si vytýčili ďalšiu cestu. Vynára sa otázka, či naša spoločná práca bola naozaj tou správnou investíciou, ktorú sme vložili do sŕdc a myslí detí.

“Katolícka škola vám chce dať múdre srdce, ktoré nech vám neostane len v detskom veku, ale aj neskôr v dospelosti a starobe,”otec biskup Dominik Tóth.
Nech milostivý Pán žehná našu prácu!

Žofia Bosniaková

Po človeku ostanú len dobré skutky, všetko ostatné odveje neľútostný čas.

Žofiu Bosniakovú považoval chudobný ľud za matku ubiedených. Pomohla každému, kto ju o to poprosil. Okrem hmotných darov starala sa o týchto bedárov, aby boli posilnení vo svojej viere v Bohu. Ona sama prekľačala pred obrazom Panny Márie celé hodiny.

Narodila sa v Šuranoch 2. júna 1609. V okolí Šurian, Ostrihomu, Prešporka a Nitry sa verejne povrávalo, že chýrny vojvodca Tomáš Bosniak schováva vo svojej rodnej kúrii dcéru krásavicu. „…jej alabastrová pleť, veľké oči, graciózne držanie tela, chôdza, to všetko nasvedčuje tomu, že Žofia raz bude pliesť hlavy významným mužom…“ Už vtedy pätnásťročnú Žofku každý obdivoval. Hovorilo sa, že je ozdobou Šurian. Bosniakovi pritelia ju obdivovali, prihovárali sa k nej, len aby sa na nich usmiala. Táto citlivá, skromná, ale na svoj vek nezvyčajne vzdelaná dievčina vedela však veľmi rýchlo rozoznať dobro od zla. Vyhýbala sa „napomádovaným“ pánkom, ktorí sa prostredníctvom vychovávateľky Alžbety Telegdyovej snažili všakovakými fintami dostať do jej blízkosti. Umná a taktná Žofia nikoho neurazila, ale všetkých mužov, ktorí jej chceli dvoriť, svojou zdržanlivosťou jednoznačne odmietla.

Na fašiangy vo februári 1625 Tomáš Bosniak s manželkou Máriou vydávali svoju dcéru Žofiu za Michala Šeréniho. Mladý pár sa odsťahoval do hradu Svetlá na Morave, odkiaľ Michal pochádzal. Ich šťastie netrvalo dlho. Michal Šeréni čoraz viac chorľavel. Nepomohla mu ani bezhraničná opatera oddanej manželky. Smrť bola neúprosná. Pochovali ho v krypte kostola v Pozloviciach pri Luhačoviciach.

V roku 1629 sa Žofia vydala po druhý raz. Jej manželom sa stal Fraňo Vešeléni, neskorší palatín Uhorska. Žofii sa po čase narodil syn Adam a onedlho aj druhý syn Ladislav. Život plný ťažkých chvíľ s manželom obetovala svojim deťom a pomoci chudobným. Zomrela na hrade Strečno 28.apríla 1644. Telo Žofie našli v tamojšej krypte po rokoch nerozpadnuté. Dodnes je jej telo vystavené v priehľadnej truhle v kostole v Tepličke nad Váhom. Tu ju stále navštevujú a prosia o príhovor v nebesiach jej ctitelia z domova a zahraničia. A skutočne sa za jej príhovor udialo už veľa uzdravení a rôznych zázrakov. Z týchto dôvodov sa Žofia Bosniaková stala adeptkou na blahorečenie. Svoj život prežila príkladne a zbožne, zomrela ako hrdinka a v chýre svätosti.

Prosme Pána Boha, ak je to jeho vôľa, aby ju aj Cirkev uznala za hrdinku, aby sme ju mohli uctievať na oltári ako našu sväticu.


« návrat do sekcie "O škole" «